Československí vojenskí diplomati v kritických dňoch československej štátnosti (14 - 16. marca 1939)

V najtragickejšom období pre spoločný štát Čechov a Slovákov – ktoré celkom iste tvorili dni 14. až 16. marec 1939, kedy Česko - Slovensko zásadným nacistickým pričinením prestalo fakticky existovať – zostávali diplomatické misie aj naďalej jeho pretrvávajúcou podstatou a zároveň najpádnejším dôkazom jeho bytia. Pre porobenú republiku predstavovali jej menovaní zástupcovia v jednotlivých štátoch sveta konkrétne zosobnenie takto stále žijúcej suverenity československej štátnosti a zároveň aj veľkú nádej pre jej občanov. Čoskoro sa totiž ukázalo, že tie diplomatické úrady, ktoré zostali verné svojmu poslaniu, začali byť zázemím kľúčových aktivít pre návrat československej štátnosti a zároveň aj pre celý druhý československý demokratický odboj.

Zásluhou sústredenosti českých a slovenských historikov zvlášť po roku 1989, reprezentujúcich predovšetkým Historický ústav AV ČR, Ústav pro soudobé dějiny AV ČR a Historický ústav SAV, sú v zásadnej miere známe fakty aj okolnosti, ktoré spoločne vytvárajú solídnu základňu poznania postojov (zvlášť profesijných a morálnych) československých diplomatov – elitných pracovníkov ministerstva zahraničných veci - ako špecifickej skupiny predstaviteľov československého štátu, a to nielen k daným rozhodnutiam oných kritických dní, ale aj dní k vojne následných. Je však na škodu poznania, že obdobná pozornosť nebola zameraná aj na vojenských diplomatov - oficiálnych zástupcov československej brannej moci v danom štáte, ktorí tvorili rovnako až do polovice marca 1939 pevnú súčasť československých diplomatických misií v štrnástich štátoch Európy. Na nich sa s porozumením a poctou, ktoré sú priznávané za nevydanie svojho úradu šiestim vyslancom, pätnástim konzulom a vedúcemu tlačovej kancelárie v Ženeve, už pamätá menej alebo vôbec.

Pritom vojenský atašé plk. gšt. Václav Kalina (1896 - 1946) plne podporil vyslanca Štefana Osuského (1889 – 1973) v Paríži v jeho zásadnom rozhodnutí nevydať diplomatický úrad, a to napriek tomu, že paradoxne práve 15. marca 1939 mu končila akreditácia vojenského diplomata a na jeho miesto bol ustanovený pplk. gšt. Bedřich Beneš (1895 - 1939), ktorý napriek svojej zložitej profesijnej a osobnej situácii taktiež zostal vo Francii. Rovnako na svojom poste zostal aj vojenský atašé pplk. gšt. Josef Kalla (1895 - 1948) vo Veľkej Británii, ktorý sa ihneď podriadil plk. Františkovi Moravcovi, pôsobiacemu od 14. marca 1939 spolu s ďalšími desiatimi československými spravodajcami v britskom exile.

Postoj vyslanca JUDr. Juraja Slávika (1890 – 1969) vo Varšave ku kľúčovým dňom česko - slovenskej štátnosti nepovažujem za postoj elitný, a to napriek tomu, že nakoniec úrad nemeckým diplomatom v čele s Hans Adolfom von Moltkem vydaný oficiálne nebol, a že rovnako tento fakt nebol notifikovaný poľskej vláde a ani verejnosti. Slávikovo prvotné rozhodnutie dať vyslanectvo k dispozícii Nemcom zvrátila výzva plk. Františka Moravca z Londýna, organizujúceho na britskej pôde československé vojenské spravodajstvo, a predovšetkým jednoznačný postoj vojakov a nižších pracovníkov vyslanectva k nej, ktorí iniciovali Slávikov návrat už do symbolicky odovzdaného úradu. Obhajoby Slávikovej nerozhodnosti sú však mnoho stránkové, i keď fakty ohľadne diplomatových prvých a zásadných rozhodnutí sú známe, ale aj v porovnaní s jasným postojom čs. vojenského atašé plk. gšt. Prokopa Kumpošta (1894 - 1959), ktorý bez váhania zotrval vo svojom ustanovení, si toto balansovanie žiada realistické hodnotenie.

Plk. gšt. Kumpošt okamžite podnikol kroky predovšetkým na poli spravodajskom a organizačnom v prospech československej brannej moci a naďalej plnil funkciu atašé, ku ktorej sa vzápätí pridala zodpovednosť vojenského predstaviteľa československého odboja v Poľsku. Za československou štátnou vecou pevne stál aj mjr. pechoty Alexander Josef Fritscher (1895-?), v oficiálnom postavení jeho zástupcu, ktorý vo Varšave pôsobil len od 9. januára 1939. Pre úplnosť je však nutné podčiarknuť, že nemecké požiadavky sprostredkované Slávikovým úradom jednoznačne a okamžite odmietol československý konzulát v Krakove pod vedením Vladimíra Znojemského.

Okolo dátumu doručenia výzvy pracovníkom vyslanectva k podržaniu úradu v Poľsku sa dodnes vedie spor, pričom jasno do neho nevnieslo ani povojnové prešetrovanie situácie na vyslanectve v marcových dňoch 1939 v súvislosti so zodpovednosťou vyslanca. Kým V. Znojemský presvedčivo udával „Dne 18. března ve tři hod. odpoledne, za mé nepřítomnosti, telefonoval p. mjr. Fritscher a službu konajícímu úředníkovi nadiktoval tento telefonogram „Nevydávejte úřad Němcům a jestli jste jej vydali, zmocněte se jej za každou cenu!“ Protože jsem jméno Fritscher neznal, spojil jsem se ihned po příchodu do úřadu, t. j. asi v 5. hod. odpoledne, s vyslanectvím a volal jsem k telefonu p. vyslance. Ozval se však leg. rada Procházka, protože vyslanec nebyl přítomen. Dr. Procházka potvrdil vzkaz mjr. Fritschera, jako vzkaz naší vojenské skupiny z Londýna...Teprve dne 19. března se ozval konečně pan vyslanec Dr. Slávik a potvrdil rozkaz nevydávat konzulát v kategorické formě“, pravá ruka vyslanca, sekretárka Růžena Matějovská spomínala „Nepamatuji si přesně zda v sobotu 18. 3., či v neděli 19. 3. ráno přišel telegram z Londýna asi tohoto znění „Vyslanectví Němcům nepředávejte, jestli jste je už předali, zmocněte se ho zpět. Sdělte baltickým státům a Bukurešti.“ Po tomto telegramu zavládlo na vyslanectví všeobecné přesvědčení, že je nutno, aby Dr. Slávik se ihned vrátil do Varšavy. V neděli ráno 19. 3. major Fritscher a já jsme se pokoušeli o telefonické spojení s Wiencem, ale marně.“ Prijatie Moravcovho rozkazu, ktorý do Varšavy sprostredkoval plk. gšt. Kalla, 18., ba aj 19. marca však rozhodne poprel legačný rada JUDr. Zdeněk Procházka, majúci na starosti vyslanectvo v čase Slávikovej neprítomnosti, tvrdiac, že o iniciatíve z Londýna sa dozvedel až v pondelok 20. marca z úst mjr. Fritschera a následne túto poslal úradom do Gdyne aj Lvova, čo konzul Josef Pavlovský potvrdil.

Jasno do problému nevniesol ani korunný sprostredkovateľ odkazu mjr. Fritscher, ktorý tvrdil, že si ani na obsah telegramu, ani na manipuláciu s ním nepamätá. Udával však, že za odvahou zmeniť pôvodné rozhodnutie vyslanca stála jednak náhodne zachytená správa o tom, že „naše vyslanectva ve Washingtone a Paříži se Němcům nepoddala“ a celkom určite telefonický rozhovor „s Gerkem na vyslanectví v Londýně, který nás volal a řekl abychom úřad neodevzdávali a abychom uvědomili také úřady v sousedních státech. Na to plk. Kumpošt volal baltické státy, s jakým výsledkem, nevím. Sám jsem mluvil s Bukureští, a to s pí. Bulandrovou, která oznámila, že se nedá nic dělat, že vyslanectví je předáno.“

Fritscherovo tvrdenie je dosť prekvapivé, a to najmä preto, že sa jednalo o vynikajúceho československého spravodajcu, ktorému pamäť po celú vojnu (ako presvedčivo dokazoval) slúžila výborne. Nech sú už dôvody jeho povojnového svedectva o tomto kľúčovom impulze, ktorý zvrátil nielen osud československého vyslanectva v Poľsku, ale predovšetkým napomohol československému vojenskému odboju, akékoľvek, rozhodne však svedčia o hektickej situácii, v ktorej najpodstatnejšiu úlohu zohrávali odvaha, osobná statočnosť a vlastenectvo.

Vyvstáva otázka, prečo napriek tomu postoje vojakov zanikajú za postojmi kolegov diplomatov? Snáď preto, že im služobné inštrukcie MNO ukladali stáť v zákryte vyslanca, alebo len preto, že stredobodom nášho záujmu sú ešte stále výhradne politické dejiny (do ktorých boli práve v tomto kľúčovom období najvyšší diplomatickí zástupcovia zainteresovaní viac ako kedykoľvek pred tým)? Alebo príčinou je aj naše nazeranie na československú armádu druhej svetovej vojny výhradne len cez jej aktívnu zložku v zbrani? Zaiste je to náhľad oprávnený, avšak práve zlomové marcové dni 1939 poukazujú aj na to, že vojenskí diplomati dostáli svojmu profesijnému poslaniu prinajmenšom s rovnakým morálnym kreditom, a to napriek tomu, že čelili kritike a zvádzali aj osobný boj v súvislosti s pomníchovskou demobilizáciou. Bezpochyby bude nutné dešifrovať hlbšie príčiny tohto faktu a nezostať iba pri konštatovaní, že v prípade vojenských atašé sa jednalo o elitu československej armády, u ktorej sa koniec koncom vlastenecký postoj očakával, a to už aj preto, že sa poväčšine jednalo o bývalých československých legionárov, ktorí boli práve pre takéto ťažké chvíle prednostne vybavení skúsenosťami z prvého odboja. Odpoveď bude zložitejšia, a to nielen preto, že mnohí vyslanci boli rovnako bývalými československými legionármi. Je viac než pravdepodobné, že príslušnosť vojenských atašé k československým légiám či už v Rusku, Francii alebo Taliansku nemala vplyv na ich postoj k dňom hrubého nemeckého nátlaku voči Česko - Slovensku a okupácie jeho časti. Z desiatich vojenských atašé, ktorých osud postavil pred zásadnú zodpovednosť spojenú s výzvou vydať úrad Nemcom boli šiesti bývalí legionári a štyria slúžili v c. a k. armáde Rakúska Uhorska a do československej armády vstúpili v rokoch 1918-1920. Marcové dni teda preverili profesionálne schopnosti a morálny kredit “oboch táborov“. Som však presvedčená, že toto porovnávanie je celkom bezpredmetné, a to aj napriek tomu, že často rezonovalo v sporoch medzi civilnými a vojenskými diplomatmi už v rokoch druhej svetovej vojny a bolo zdrojom mnohých nezhôd aj po jej skončení. Ukázalo sa však len jedno – bojové skúsenosti z prvovojnových bojísk prispeli k profesionalite československých atašé bez rozdielu toho, na ktorej strane bojovali, a viedli ich k rozhodnutiu nekapitulovať. Všetci sa zachovali tak, ako sa od nich očakávalo, a to aj podľa slov JUDr. Eduarda Táborského, osobného tajomníka ministra zahraničia Kamila Kroftu a od júla 1939 aj osobného tajomníka a právneho poradcu dr. Edvarda Beneša, ktorý si 18. marca 1939 do denníka zapísal „Na Zamini začínají docházet první telegramy v odpověď na výzvu, aby zahraniční úřady byly odevzdány Němcům. K našemu žalu převažná většína příkazům vyhovuje...Jejich povinností v těchto osudových chvílích byla jasná: veřejne protestovati proti spáchanému násilí a s Němci o ničem nejednatí. A kdyby je k odevzdání nutila místní vláda, pak nanejvýše pod trestem místnosti odevzdati a úřední archiv odvézt nebo zničit.“

Pre úplnosť treba dodať, že práve na piatich spomenutých vojenských diplomatov vydal najvyšší ríšsky (tzv. vyhľadávací) sudca pri Volksgerichte (Ľudovom súdnom dvore) v Berlíne 22. augusta 1939 zatykač pre prípravu velezrady a velezradného spolčenia proti ríši, ktorého sa dopustili práve tým, že svoj úrad nevydali Nemcom a nevrátili sa do Prahy.

Výnimočný bol osud mjr. gšt. Bohumila Kleina (1898 - 1939), vojenského atašé v Maďarsku, ktorý bol na základe rozsiahlej spravodajskej činnosti pre čs. vojenský odboj umučený už 14. 10. 1939 v Petschkovom paláci v Prahe a plk. gšt. Antonína Jana Hrona (1891 - 1945), od 1. októbra 1937 až do 30. júna 1939 vojenského pridelenca v Nemecku (s agrémentom aj pre Holandsko do októbra 1937 a Dánsko do mája 1938).

Postavenie československých vojenských atašé v Maďarsku a v Nemecku bolo rozhodne výnimočné, a to už i tým, že obaja československí susedia po celé medzivojnové obdobie (a zvlášť od roku 1933) usilovali o revíziu versaillských mierových zmlúv, či ich aspoň spochybňovali. A teda ak platilo, že významnú časť práce vojenských atašé tvorilo získavanie správ o vojenskej kapacite hostiteľského štátu a budovanie agentúrnych sieti s cieľom obrany vlastnej štátnosti a ich využitia v prípadnom vojenskom konflikte, tak vojenská diplomatická služba práve v týchto krajinách bola náročná už dávno pred podpísaním mníchovského diktátu a Viedenskej arbitráže. Československí vojenskí diplomati v Berlíne a Budapešti bezpochyby vykazovali aktívnu spravodajskú prácu a MNO si uvedomovalo ich výnimočné postavenie. V prípade vojenského diplomatického úradu v Nemecku sa už v roku 1936 rozhodlo, že pokiaľ dôjde k vojenskému konfliktu tento bude etablovaný do Holandska. Avšak po tom, čo bol 15. októbra 1937 v Haagu ustanovený úrad československého vojenského pridelenca, mobilizačný plán sa zmenil v tom zmysle, že úrad vojenského atašé v Berlíne bude presunutý do Holandska a obaja pridelenci budú odtiaľto spojenými silami pracovať proti Nemecku. Ale k uskutočneniu tejto koncepcie napokon tiež nedošlo.

Ani plk. gšt. Antonín Jan Hron, ani mjr. gšt. Bohumil Klein vzhľadom na zásadne zmenený pomer medzi Nemeckom a Československom po mníchovskom diktáte (resp. Maďarskom a Česko-Slovenskom po Viedenskej arbitráži) nemali žiadnu šancu svojim odmietavým postojom voči výzve odovzdať svoj úrad nemeckým diplomatom situáciu zvrátiť, či vytvoriť vhodné podmienky pre ďalšiu svoju činnosť v prospech československej štátnej veci.

Československo-nemecké vzťahy sa po 30. septembri 1938 zmenili v nerovnú podriadenosť nemeckému susedovi, pričom sa však oficiálne musela prezentovať vôľa k čo najužšej spolupráci. Plk. gšt. Antonín Jan Hron až do kritických marcových dní vyvíjal značnú spravodajskú aktivitu a dokázateľne od jari 1938 upozorňoval na pripravovanú nemeckú agresiu voči republike. Z jeho bohatej spravodajskej činnosti sa pre zvýšenú ostražitosť a priebežnú likvidáciu príslušnej dokumentácie nezachovalo takmer nič. Zatiaľ je k dispozícii len jeho jediná správa z apríla 1938, informujúca o postupoch nacistickej propagandy voči Československu, v ktorej (už vtedy) upozorňoval aj na prípravy Nemcov na otvorený útok proti republike. Dochovali sa však početné svedectvá, ktoré dokladajú činnosť tohto elitného dôstojníka do posledných chvíľ. Napríklad plk. František Moravec, šéf československých spravodajcov v Londýne do roku 1944, po vojne spomínal „Odpoledne 14. března přišel od plukovníka Hrona, vojenského attaché naší legace v Berlíně, vzkaz, že německá invase se uskuteční následujícího dne – v několika hodinách. Plukovník Hron zakončil svůj vzkaz slovy: „Bůh vám pomoz a nám taky.“ Plukovník Hron zotrval na svojom poste vojenského diplomata aj po výzve odovzdať úrad okupantom, ktorí sa v Berlíne na Rauchstrasse 27 hlásili už v deň Ribbentropovho rozhlasového vystúpenia, v ktorom českému národu oznamoval Erlass des Führers und Reichskanzlers über das Protektorat Böhmen und Mähren. Nemci teda už 16. marca 1939 vyzvali aj plk. gšt. Hrona k odovzdaniu úradu. Tento až do 21. marca bol nútený byť k dispozícii legačnému radovi von Etzdorfovi, ktorý sa za dozoru gestapa dožadoval všetkého úradného a zvlášť spravodajského materiálu. To, čo mu bolo poskytnuté malo však nevalnú cenu. Likvidáciu úradu doviedol do konca chargé d` affaires Miroslav Schubert, ale Nemci plk. gšt. Hrona nepodceňovali a v podstate ho nespustili z oči ani potom, čo mu oficiálne k 30. júnu 1939 skončila v Berlíne služba, on odcestoval do protektorátu a budova úradu sa stala majetkom nemeckého Aussenamtu.

Československý vojenský atašé v Budapešti mjr. gšt. Bohumil Klein zotrval na svojom mieste až do konca apríla 1939, a to napriek tomu, že už 15. marca 1939, v deň nacistického obsadenia českých krajín, maďarská vláda jasne československým diplomatom deklarovala, že plne akceptuje nový právny stav, ktorý vylučuje existenciu Česko-Slovenska. Od tohto dňa vyslanec Miloš Kobr (1878-?), vojenský atašé mjr. gšt. Klein a ďalší pracovníci úradu boli považovaní viac – menej za súkromné osoby, ktoré sa v maďarskej metropole zdržiavali predovšetkým z dôvodu povinného a bezproblémového odovzdania úradu nemeckým diplomatom. I keď Kobr tak učinil o deň neskôr, mjr. gšt. Klein sa úrad zdráhal vydať s odôvodnením, že v tomto zmysle neobdržal z MNO žiadne inštrukcie či rozkaz. Ten prišiel 20. marca 1939 o 19.20 hod. v znění: „PERSONAL URADU VOJENSKYCH ATTACHE SE ODVOLAVA NAVRAT PO UPLNE LIKVIDACI KANCELARSKE ZARIZENI REPREZENTACNI BYTOVE ZARIZENI A VSECHNY PISEMNOSTI ODEVZDEJTE NEMECKEMU VYSLANECTVI MATELI DOSTATEK ERARNICH PENEZ PREDEM ZAPLATTE JIMI STEHOVANI SVRSKU PRAHA JINAK VYZADAJTE U VYSLANECTVI STOP ZBYTEK PENEZ VYUCTUJTE ZAHRANICNI POZITKY PRO DUBEN POUKAZANY = MINOBRANA 10827 ZAHR.+++“ O tri dni neskôr na základe rozhodnutia nemeckého vojenského atašé v Budapešti plk. gšt. Theodora slobodného pána von Wrede mjr. gšt. Klein odovzdal zariadenie úradu aktuárskemu tajomníkovi Josefovi Medřickému, v tom čase už len správcovi budovy (bývalého) čs. vyslanectva, ktorý bol podľa pokynov k dispozícii nemeckej strane v čele s vyslancom Otto von Erdmannsdorfom. Nemci tak dostali kancelárske zariadenie, nepoužiteľné razítka úradu československého vojenského atašé, rôzne už neaktuálne mapy, kancelárskej pomôcky a tri fľaše kyseliny sírovej. Dňa 27. apríla 1939 Medřický prevzal od mjr. gšt. Bohumila Kleina i celkom obsažnú knižnicu, v ktorej popri českých a maďarských tituloch figurovali i nemecké a francúzske. Žiadne dôležité materiály vojenskej povahy sa zo strany mjr. gšt. Kleina do rúk Nemcom nedostali; všetky vrátane šifrových kľúčov pochopiteľne zámerne zničil. Vojenský diplomat úzko spolupracoval predovšetkým s Ing. Zdeňkom Augenthalerom, obchodným atašé čs. vyslanectva, ktorého „jsem požádal o spolupráci za účelem zvládnutí zvýšených úloh v Maďarsku,“ ale nápomocní mu tiež bol dr. Vaníček a ďalší zamestnanci československého vyslanectva. Do Prahy sa mjr. gšt. Klein navrátil 2. mája a už v ten deň bol v budove MNO zatknutý gestapom. Bol síce vzápätí prepustený, ale tento zastrašujúci manéver mal byť zároveň pre neho výstrahou, aby sa zriekol akejkoľvek podozrivej činnosti voči záujmom tretej ríše. To však mjr. gšt. Bohumil Klein v žiadnom prípade nehodlal akceptovať.

V súvislosti s poslaním vojenských atašé v Maďarsku a v Nemecku nemožno vynechať činnosť vojenského atašé v Rakúsku, i keď v marci 1939 to bolo práve rok čo úrad z pochopiteľných príčin už činnosť nevyvíjal. Rakúsko bolo tretím štátom v poradí, kde bol úrad československého vojenského atašé zriadený a ihneď v januári 1920 bol do čela „Úradu vojenského pridelenca Republiky československej vo Viedni“ vymenovaný kpt. gšt. Karel Makovička. Dňa 1. novembra 1933 bol v poradí šiestym čs. vojenským atašé vo Viedni ustanovený plk. gšt. Rudolf Eduard Kučera (1890 -?), akreditovaný aj pre Švajčiarsko (do polovice októbra 1937). Aj na plk. gšt. Kučeru kládlo spravodajské oddelenie MNO pod vplyvom nacistických hrozieb vysoké nároky, ktoré spĺňal. Z jeho bohatej spravodajskej agendy posielanej do Prahy sa však zachovalo len torzo. V Rakúsku vybudoval vlastnú agentúrnu sieť a v jej zefektívňovaní sa snažil pokračovať aj po nemeckom obsadení Rakúska. „Anschluss“ bol signálom pre československých spravodajcov k znásobeniu činnosti jednak z vlastného územia prostredníctvom predsunutej agentúrnej ústredne (PAU), a jednak z vnútra práve prostredníctvom aktivít vojenského atašé plk. gšt. Kučeru. Ten však bol už začiatkom apríla 1938 v svojej činnosti značne obmedzovaný, vyzývaný k odchodu až napokon k 30. aprílu 1938 bol úrad československého vojenského pridelenca jednoducho zrušený. Obdobne bolo postupované aj voči československému mimoriadnemu vyslancovi a splnomocnenému ministrovi Rudolfovi Künzl – Jizerskému (1883-1954), ktorý Rakúsko opustil v máji 1938 a na odchod ktorého osobne dozrel Hitlerom dosadený kancelár Arthur Seyss-Inquart. Plk. gšt. Kučera odišiel do Prahy a všetok písomný materiál vzal so sebou, pričom jeho časť odovzdal výzvednému stredisku v Bratislave, odkiaľ boli naďalej riadené aj ním založené agentúrne siete. To bol i dôvod, prečo ho gestapo 2. februára 1940 zatklo a dva mesiace držalo vo väzení, prešetrujúc predovšetkým jeho spravodajskú činnosť práve z obdobia jeho diplomatického pôsobenia vo Viedni.

Pplk. gšt. Rudolf Bulandr (1896 – 1967) prežíval tragické marcové dni Česko-Slovenska v Rumunsku, kde zotrvával vo svojom úrade vojenského atašé aj po transparentnom odovzdaní vyslanectva Nemcom vyslancom JUDr. Ferdinandom Veverkom (1887 – 1981) už 16. marca 1938. Toto neuvážené a iniciatívne rozhodnutie sa však - na výzvu pplk. gšt. Prokopa Kumpošta z Varšavy, ale aj plk. gšt. Josefa Kallu z Londýna, adresovanej práve Bulandrovi - už ani jednému z nich na spoločnej audiencii na rumunskom MZV nepodarilo zvrátiť.

Vojenský pridelenec pplk. gšt. Bulandr spolu so svojim personálom, ktorý tvoril aj štábny rotmajster Alois Šplouchal, zostali na svojich miestach a argumentovali, že k odovzdaniu úradu neobdržali žiaden rozkaz. Ten došiel do sídla atašé na Strada Episcopeie číslo 9 telegraficky až 20. marca 1939 (pod č. j. 10827/ zahr.), ostatne takmer v rovnakom čase ako do Budapešti. Úrad však už dávno pred tým nevlastnil nič, čo by Nemci mohli považovať za trofejný úlovok. Všetky spravodajské materiály, archív, aj šifrové kľúče vzali za svoje. Vojaci sa nezúčastnili ani smutného aktu odovzdania úradu okupantom, ale tiež už boli bezmocní aj rozkazom autorít československého vojenského odboja z Varšavy a Londýna. Na vysvetlenie plk. gšt. Kallu „V zahraničí se organizuje znovu československý odboj“ a rozkaz prednostu československých spravodajcov „Budovu vyslanectví v Bukurešti držet za každou cenu. Byla-li snad už předána - vzít ji zpět! Odepře-li tak učinit vyslanec, ať to udělá vojenský attaché.“ sa vojenskí diplomati vydali za JUDr. Veverkom, ktorý reagoval „To ale znamená hodit si štraněk na krk!“ Na dotaz, kto takýto rozkaz vydal, štábny rotmajster Šplouchal odpovedal „Myslím, že plk. Hájek“. To však už bývalého vyslanca rozľútostilo „Panu plk. Hájkovi je lehko dávat rozkazy z Londýna. Je tam mimo nebezpečí s celou rodinou, ale my máme zde rodiny.“ a i keď spolu s pplk. gšt. Bulandrom boli predsa len prijatí ministrom zahraničných vecí Grigore Gafenescom, vyslanectvo sa už nepodarilo navrátiť do československej zvrchovanosti. Minister a rovnako predseda vlády Rumunského kráľovstva Armando Calinescu dali najavo, „že záležitost tak jak se přihodila, plně vyhovuje všeobecnému vývoji politické situace v Evropě“ a ani nemôžu poskytnúť členom československého vyslanectva ochranu, nakoľko „by rumunská vláda nemohla riskovat konflikt s Německem pro několik osob.“

Likvidovaním vyslanectva vzhľadom na jeho obsiahlu agendu boli za československú stranu poverení najskôr aktuárny riaditeľ Adolf Nič a administratívna pomocníčka Vlasta Bucháčková. Neskôr túto dvojicu posilnili legačný tajomník Ing. Alois Kohlík a vrchný kancelársky oficiál Lev Řezáč. Nemeckú stranu zastupovali legačný tajomník von Mirbach a prednosta konzulárnej sekcie nemeckého vyslanectva Martin. Úrad ukončil definitívne svoju činnosť k 1. júlu 1939 a celý bol podriadený výhradne nemeckých záujmom, pričom v miestnostiach vojenského atašé sa začal rozťahovať zemský veliteľ NSDAP.

Vyslanec Veverka vzápätí odcestoval do protektorátu a pplk. gšt. Bulandr sa do vlasti dostavil koncom apríla 1939 tiež. Avšak už na príkaz plk. gšt. Heliodora Píku (pôsobiaceho od konca marca 1939 opäť v Bukurešti) a v službách v zahraničí znovu ustanovujúceho sa československého vojenského odboja, aby sa napokon k 1. februáru 1940 navrátil v postavení československého styčného dôstojníka do Sofie, kde už ako vojenský pridelenec pôsobil od 1. apríla 1937 do konca októbra 1938. Plk. gšt. Píka podal už v júli 1939 správu o kľúčovom rozhodnutí vyslanca Veverku, a tiež o samotnom akte odovzdania úradu nemeckému vyslancovi v Rumunsku Wilhelmovi Fabriciusovi, v ktorej dosvedčil jeho morálne zlyhanie a súčasne ho učinil plne zodpovedným za všetky straty (vrátane finančnej), ktoré tým československej odbojovej veci vznikli.

Pri komparácii osudov čs. vojenských atašé a vyslancov v priebehu vojny na základe ich postojov k uvedeným trom kľúčovým marcovým dňom, zaznamenávame však aj značne odlišné osudy, a to napriek tomu, že ich rozhodnutia boli zhodné, či jednoducho vojenskému atašé už nezostávalo nič iné len rešpektovať verdikt vyslanca. A rovnako rozdielne boli aj povojnové hodnotenia týchto rozhodnutí, a tieto mali tiež odlišné profesijné a morálne dopady na ich ďalšiu mierovú kariéru. Napríklad reakcia vyslanca Zdeňka Fierligera (1891 – 1976) v Moskve – a teda zloženie svojej funkcie a tým aj vzdanie sa zodpovednosti za osud misie na sovietskej pôde už 15. marca 1939 - a postoj vojenského pridelenca plk. gšt. Oldřicha Farského (1894 - ?), ktorý sa zachoval obdobne až na rozkaz MNO – Hlavného štábu (č. 10.827 z 20. 3. 1939), neboli pochopené, a ani ocenené rovnako. Voči plk. gšt. Farskému bolo po vojne imperatívne vyslovené „Ač byl po 15. březnu 1939 ve spojenecké cizině, vrátil se v době nesvobody na území ČSR bez zvláštního úkolu uloženého mu činiteli domácího nebo zahraničního odboje.“ Hviezdna vojnová kariéra vyslanca, brata legionára Fierlingera v Sovietskom zväze, ktorý 23. marca 1939 svoje pôvodné rozhodnutie aj na výzvu Edvarda Beneša poopravil opätovným nástupom do úradu, dala zabudnúť na jeho nerozhodnosť. To však nebolo odpustené bratovi legionárovi Farskému.

Aj v prípade pplk. gšt. Karla Knížka (1894 - ?), čs. vojenského atašé v Belehrade, bola miera jeho chovania v kľúčových marcových dňoch 1939 posudzovaná jednoznačne a v porovnaní s povojnovým prešetrovaním postojov kolegu - vyslanca Jaroslava Lípu (1886 – 1966), ktorý po opakovaných nemeckých urgovaniach a neutrálneho postoja Juhoslovanov k československému osudu diplomatický úrad odovzdal Nemcom, aj rozporuplne. Pplk. gšt. Knížka od počiatku podával do Prahy veľmi triezve hodnotenia jednak zahraničnej politiky vlády Michala Stojadinoviča, ale rovnako kriticky sa vyjadroval aj o niektorých juhoslovanských generáloch v čele s náčelníkom hlavného štábu a ministrom národnej obrany gen. Milanom Nedičom. Zvlášť ťažko niesol fakt, že náš malodohodový spojenec nám v čase mníchovskej krízy „neposkytl v našem zápase téměř žádnou podporu a ... těžkosti byly činěny jak nátlakem na tisk (v době sporu s Německem nemohl přinášeti objektivní zprávy – jen zprávy jednostranné z německých pramenů), tak i znemožněním náboru jugoslávských dobrovolníků a jejich odchodu do Československa, tak i potlačováním projevů pro republiku při různých manifestacích.“ Súčasne však prízvukoval, že rádoví občania a tiež nižší dôstojníci juhoslovanskej armády vyjadrovali s našou situáciou nielen súcit, ale sa aj ako dobrovoľníci naďalej hlásili k obrane Československa, v čom ich však vlastná vláda aj tak nepodporila. Vojenský atašé pplk. gšt. Knížka začal najcitlivejšie dokumenty svojho úradu ničiť už v deň okupácie Čiech a Moravy a “dielo“ s vedomím vyslanca Lípu dokonal (vrátane zničenia šifrových kľúčov) o dva dni neskôr, kedy bol vyzvaný úrad odovzdať do kompetencie nemeckého vyslanca v Juhoslávii Viktora von Heerena. Napriek tomu vyslanec Lípa vyslovil zvlášť po vojne proti pplk. gšt. Knížkovi množstvo obvinení a aj keď sa napokon jeho vina scvrkla len na úschovu nábytku v budove čs. vyslanectva, ktorá bola však už v rukách Nemcov (a ktorí mu nábytok poslali do protektorátu), čoho sa však tento nemal dopustiť „...ve funkci representanta čs. armády v zahraničí“, nakoľko „tato funkce zavazovala obviněného k příkladnému plnění stavovských povinností [a] jeho jednání malo vliv na jině osoby. Kárný výbor 1. vojenskej oblasti v decembri 1946 pričítal diplomatovi za vinu, že tak svojím „2) činěm přispěl k oslabení vznikajícího odboje v Jugoslávii. 3) dovolával se benevolence Němců, aby nábytek zachránil“ a na základe čoho „jej vydal (nábytek – pozn. Z.Z.L.) v nebezpečí záboru ze strany Němců. Tímto jednáním vzbudil dojem loajality vůči Němcům, čímž poškodil dobré meno vojska a dopustil se porušení povinnosti stavovských podle předp. A-X-1, čl. 2 a trestá se písemnou výstrahou.“ Výstraha sa stala v roku 1947 príčinou jeho odstránenia z činnej služby dôstojníka čs. brannej moci z povolania.

Je dôvodné sa nazdávať, že i keď sa obaja vojenskí diplomati – plk. gšt. Farský aj pplk. gšt. Knížka - doma aktívne zúčastnili protinacistikého odboja – mierou ich prísneho posudzovania sa stal ich návrat do protektorátu, i keď bezpochyby tie hlavné dôvody ich prísneho posudzovania mali politický charakter súvisiaci s odstraňovaním prvorepublikovej garnitúry vojenských diplomatov z aktívnej činnosti.

Značné nároky boli kladené aj na posledného predvojnového československého vojenského atašé v Taliansku, divízneho generála Vojtěcha Vladimíra Klecandu (1888 – 1947), ktorý pracoval v Ríme (na Villa Louisa di Savoia 24) od decembra 1935. Jeho menovanie do diplomatickej funkcie bolo vlastne “diplomatickým“ riešením sporu medzi ním a funkčne najvyššie postaveným generálom československej armády Ludvíkom Krejčím, náčelníkom Hlavného štábu MNO. Ich vzájomná nevraživosť mala hlbšie korene, ktorú gen. Klecanda neniesol ľahko. Po prijatí mníchovského diktátu jediný československý generál vo vojenskej diplomatickej službe prežíval sklamanie, ktoré len ťažko skrýval. I zo skromne dostupných diplomatických materiálov je zjavné, že nielen nesúhlasil s vojenskou kapituláciou československej armády, ale snažil sa pomenovať i obecnejšie príčiny tohto rozhodnutia. Dňa 28. októbra 1938 predložil z Ríma ministrovi národnej obrany rámcový návrh reorganizácie branných síl a požiadal ministerstvo o odvolanie z funkcie, zrejme so zámerom presadiť svoj plán v Prahe. O šesť dní neskôr (3. novembra 1938) písal Klecanda ministrovi zahraničných vecí Františkovi Chvalkovskému (zhodou okolností až do septembra 1938 svojmu priamemu nadriadenému v hodnosti vyslanca) „Další můj pobyt zde dává Italům i jiným důvod se domnívat, že u nás v armádě vše zůstalo při starém franko-ruském vlivu. To není státu na prospěch. Musím odejet, třeba jen na dovolenou, abych se vyhnul dotazům, na které po pravdě odpovídat nechci. Žádal jsem MNO o odvolání. Nařiďte prosím, pane ministře, aby mi Dr. Masařík sdělil, máte-li pro mne dispozice.“. Tie však podľa oznámenia vyslanca Vlastimila Čermáka (1891 - ?) ministrovi Chvalkovskému dostal až vo februári 1939 „Klecanda právě dnes dostal vyrozumění, že od 10. února má dovolenou na 4 neděle. Zajede do Prahy, aby si tam svoje osobní věci vyřídil. Jsem tomu rád, ježto jsem již měl nakoncipován dopis, ve kterém upozorňuji na neudržitelnost situace, protože generál s odvoláním na provizornost svého pobytu zde se neúčastnil vojenských manifestací, kde podle mého názoru nutně musil být /kladení věnce u hrobu neznámého vojína/ a ani tam, kde všichni jiní vojenští atašé byli přítomni. Jsem rád, že nemusím do věci zasahovati, protože by lehce mohl býti vzbuzen dojem o osobní neshodě, jakkoli naše vztahy jsou velmi přátelské.“ V polovici marca 1939 sa gen. Klecanda v Prahe pripravoval k návratu do Ríma, a teda nemohol ovplyvniť rozhodnutie vyslanca Vlastimila Čermáka, ktorý odovzdal zastupiteľský úrad do nemeckých rúk už deň po okupácii Čiech a Moravy, a teda skôr než bol k tomu svojím priamym nadriadeným ministrom vyzvaný. Podarilo sa mu však, rovnako ako konzulovi v Terste Václavovi Doubravovi, zničiť všetky závažné materiály aj vojenského atašé. Generál Klecanda sa do Ríma navrátil pravdepodobne 21. marca 1939 už len dokončiť formálne likvidáciu svojho úradu. V exile odmietol zostať a ani sa neponúkol do služieb československej odbojovej akcie v zahraničí s povojnovým odôvodnením „Jsem vinen, jako vysoký hodnostář republiky, spolu s naší demokracií, že jsme nedovedli přesvědčit Západ, že jsme spolu se západními demokraciemi národu prohráli mír. Proto jsem se rozhodl vrátit domů, sdílet osud svých vojáků. Národ byl doma, moje místo tedy bylo zde, když ani nás, ani válku Spojenci nechtěli a války nebylo“

Československá republika zriadila 1. novembra 1936 na základe výnosu MNO (č.j. 32.072/ hl. št.- 2.odd. 1936) úrad vojenského atašé taktiež v lotyšskej Rige a v metropole Švédska. Prvým a jediným predvojnovým pridelencom v Rige bol pplk. gšt. Oldřich Farský, ktorý svoje poslanie plnil (s akreditáciou aj pre Estónsko a Litvu) od novembra 1936 do 1. augusta 1938, kedy bol poverený viesť Úrad vojenského pridelenca Republiky československej v Moskve. Miesto vojenského atašé v Rige zostalo jeho odchodom neobsadené. MNO predovšetkým pre spád udalostí od leta 1938, súvisiacich s mobilizáciou a rovnako následnou demobilizáciou, a tiež jasným posunom spravodajských záujmov, ale aj pre avizovanú druhorepublikovú reorganizáciu česko-slovenských zastupiteľských úradov, ponechalo plnenie štátnych záujmov na civilných diplomatoch, a to predovšetkým v Lotyššku na Ing. Pavlovi Baráčkovi-Jacquierovi (1885 - 1969), Estónsku Jaroslavovi Šejnohovi (1889-1982) a v Litve PhDr. Janovi Skalickom (1890-1967). Tento postoj vojakov podporilo aj rozhodnutie Lotyšska (a rovnako Estónska v decembri 1938 a Litvy v januári 1939) udržať si neutralitu, čo bolo proklamované i právne.

K obdobnej situácii došlo i v prípade obsadenia úradu vojenského atašé v Štokholme, ktorý do apríla 1938 zastával mjr. gšt. Karel Viktorín (1897 - ?). Ten bol však v apríli 1938 povolaný do republiky a k 1. máju t.r. menovaný náčelníkom druhej skupiny tretieho zboru Zemského vojenského veliteľstva v Brne. Úrad zostal neobsadený, a tak všetky aktivity vrátane upevnenia a kontroly budovanej agentúrnej siete, ale predovšetkým starosť o značné financie (tzv. spravodajský fond), ktoré boli z rozhodnutia MNO švédskym bankám zverené už v polovici marca 1936, a teda takmer osem mesiacov pred zriadením úradu vojenského atašé, zostali na vyslancovi JUDr. Vladimírovi Kučerovi (1891 – 1961).

Švédsko nebolo jedinou krajinou, kam československé MNO uložilo značný finančný obnos (tu 500 000 švédskych korún), ktorý sa plánoval použiť nielen k zaisteniu vybudovaných agentúrnych spravodajských sieti, ale mal byť i materiálnym ukotvením plánu, ktorý predpokladal v prípade vojnového ohrozenia preniesť činnosť československých spravodajcov z domova do zahraničia. Avšak práve vo Švédsku uložené peniaze sa československým diplomatom nepodarilo včas predisponovať, a tak tu zostali „uväznené“ cez celú vojnu. Adekvátne obnosy boli uložené tiež vo Francúzsku, a taktiež vo Švajčiarsku a Holandsku, a aby sa zabránilo prípadnému zneužitiu uložených peňazí, ich vydávanie bolo viazané jednak na podpis príslušného čs. vyslanca, a jednak vojenského atašé. V prípade jeho neprítomnosti túto zodpovednosť preberal poverený exponovaný spravodajský dôstojník, ktorý bol aj jeho bezprostredným spolupracovníkom.

Švajčiarsko a Holandsko, kam boli vyslaní spravodajskí dôstojníci pred samotným oficiálnym zriadením úradu vojenského atašé, sú príkladom toho, že vznikom úradu československého vojenského pridelenca sa legalizovala práca československej vojenskej spravodajskej služby. Svedčia o tom i dochované smernice z roku 1937, ktoré vymedzovali činnosť vojenského atašé v oboch krajinách slovami „1.Vojenský attasché je zpravodajským orgánem řídícím organizaci výzvědného zpravodajství na půdě daného státu podle rozkazu ústředí. 2.Vojenský attasché je současně zpravodajským orgánem výkonným. 3.Řídí činnost exp. zpravodajského důstojníka podle rozkazu ústředí a v intencích těchto rozkazů jedná samostatně. 4.Vybuduje účelnou organizaci plánovitého vyzvídání proti Německu, zajistí a realizuje všechny předpoklady pro úspěšnou agenturní činnost v míru a hlavně za mobilizace a války....7. V případě, že by nastaly nepředvídané potíže s odesláním šifrových zpráv oficielní cestou, zajistí radiotelegrafní spojení pomocí radioaparátů již v míru přidělených, mimo to podá zprávu na voj. attasché do Paříže. 8. Převezme od exp. důstojníka vkladní knížky, na které je uložen kapitál pro nepředvídané případy a pro válku.“ Zriadeniu vojenského diplomatického postu v Holandsku predchádzala činnosť spravodajského „orgánu 2. oddělení MNO Rudolfa Šimana“, ktorý pracoval v Haagu za súhlasu a podpory MZV od januára 1936. Na československé vyslanectvo, vedené JUDr. Arturom Pacákom (1885 – 1959), bol oficiálne pridelený ako korešpondent telegrafnej spoločnosti Radio de la Europe Centrale a v súvislosti s ochranou jeho činnosti - budovaním predsunutej agentúrnej ústredne s krycím označením “Libuše“ - aj MZV podniklo mnohé kroky.

V tom istom roku naplánovala československá vojenská spravodajská služba budovať agentúrne siete zacielené proti Nemecku aj v neutrálnom Švajčiarsku. Napĺňať tento cieľ československých vojakov prišiel rovnako za podpory MZV spravodajský dôstojník Karel Sedláček, a to do švajčiarskeho Curychu, kde československé záujmy zastupoval konzulát pod vedením Jana Lašku (1887 – 1964). Aj Sedláček “získal“ miesto korešpondenta telegrafnej spoločnosti Radio de la Europe Centrale, platenej z prostriedkov čs. MZV a aj on si úspešne počínal predsunutím agentúrnej ústredne “Kazi“. Vzhľadom k tomu, že začiatkom roku 1938 sa ukázalo, že dané zázemie konzulátu nemohlo kryť a ďalej podporovať stanovené ciele československých spravodajcov zosobnených v mjr. Sedláčkovi, 2. odd. hlavného štábu podniklo všestranné kroky, ktoré viedli jednak k premene konzulátu na generálny konzulát, čo umožnilo dosadiť ďalších spravodajských dôverníkov v československých spravodajských službách, a jednak k vzniku samostatného vojenského diplomatického úradu v Berne, ktorého spravodajská činnosť bola konšpirovaná zriadením čs. tlačovej a informačnej kancelárie.

Úrad vojenského atašé vznikol v Holandsku aj Švajčiarsku oficiálne 15. októbra 1937 na základe výnosu Ministerstva národnej obrany (č. j. 37.527 – hl. št./2. odd. 1937) a aj ďalší osud oboch vojenských legácií si bol v mnohom podobný. V Berne sa prvým a jediným predvojnovým vojenským atašé stal pplk. gšt. Oldřich Tichý (1898 - 1989). Ešte v júli 1938 československí spravodajcovia počítali s rozširovaním svojej práce; svedčí o tom aj pridelenie rádiotelegrafistu Karla Broukala do úradu pplk. gšt. Tichého, ktorý sa súčasne začal starať aj o jeho administratívnu agendu. Vo Švajčiarsku dislokovaný finančný fond bol podľa správy mjr. Sedláčka tvorený hotovosťou „ve výši asi 200 000 a na spořitelní knížce 180 000 švýcarských franků“ a táto bola uložená v pokladni vojenského atašé. Avšak po Mníchove začalo byť jasné, že československí diplomati aj spravodajcovia musia svoju všestrannú ofenzívnu činnosť proti Nemecku utlmiť, ak nie zrušiť. Reštrikcia postihla aj vojenský úrad v Berne, a potom, čo bol v polovici októbra 1938 pplk. gšt. Tichý vyzvaný k ukončeniu svojej misie, peniaze boli prevezené na pôdu vyslanectva. Všetky významné písomnosti, šifrové kľúče, mapy a rovnako vysielačka sa dostali do právomoci šéfa “Kazi“. Sám pplk. gšt. Tichý pôsobil už od novembra 1938 v delimitačnej komisii MNO v Prahe, avšak nemôžem s určitosťou tvrdiť, že úrad československého vojenského atašé bol zrušený; nazdávam sa, že ostal ďalej len neobsadený, obdobne ako v Holandsku. Podľa svedectva vyslanca JUDr. Bohdana Štréra (1881-1973) k predaniu finančnej hotovosti mjr. Sedláčkovi došlo 16. marca 1939, a ten ju následne previezol k dispozícii svojmu veliteľovi plk. Františkovi Moravcovi do Londýna, ktorý s týmto finančným vkladom roztáčal československé vojenské spravodajské hry proti nacistom v jedenástich krajinách Európy. Mjr. Sedláček 14. apríla 1939 potvrdil, že sa na vyzvanie konzula Lašku rovnako podarilo 15. marca 1939 zachrániť vysielačku a tiež zničiť všetok kompromitujúci materiál „aby tento nebyl na čs. gen. konzuláte, až přijdou úředníci německého konzulátu přebírat úřad.“

Do holandského Haagu MNO vymenovalo za vojenského pridelenca 1. novembra 1937 pplk. Josefa Svobodu. V polovici júna 1938 bol do funkcie jeho zástupcu, avšak so stálym sídlom v Kodani odvelený spravodajský dôstojník mjr. pech. Alexander Josef Fritscher. Zároveň bola pplk. Svobodovi pre priame spojenie s 2. odd. hlavného štábu MNO pridelená krátkovlnná vysielačka spolu s rádiotelegrafistom Vilémom Markom, ktorý mal začať vysielať 12. augusta 1938. O dva mesiace však padlo rozhodnutie činnosť úradu ukončiť. Oficiálne za týmto rozhodnutím stáli finančné dôvody. Bezpochyby však išlo len o kamufláž, ktorá súvisela s oficiálnou proklamáciou zastavenia výzvednej činnosti československej vojenskej spravodajskej služby proti Nemecku. Pplk. Svoboda svoj úrad opustil a navrátil sa do Prahy, ale v agentúrnej činnosti naďalej pokračoval mjr. Šiman, a to podľa zásad, ktoré boli už v platnosti pred zriadením úradu vojenského atašé. Šiman zostal tak za vojakov jediným, ktorý mal aj právo disponovať finančným fondom uloženým v Holandsku na vkladnej knižke. Úrad zostal neobsadený až do polovice januára 1939, kedy do funkcie československého vojenského atašé v Haagu bol vyslaný plk. gšt. František Hájek (1894 – 1943), dovtedy prvý muž československého ofenzívneho spravodajstva. Plk. gšt. Hájek bol nielen skúsený vojenský spravodajca, ktorý stál v čele 2. oddelenia (spravodajské) hlavného štábu MNO, ale aj hlavný organizátor československej vojenskej spravodajskej služby v zahraničí a zrejme práve z jeho iniciatívy došlo aj k deponovaniu asi 20 až 22 miliónov korún do štyroch bánk uvedených krajín. Prednosta vojenských spravodajcov bol nepochybne tŕňom v oku Nemcom, ktorí sa ho nepretržite snažili diskreditovať. Kampaň voči nemu vyvrcholila požiadavkou nemeckého Aussenamtu na jeho odvolanie z funkcie prednostu už v polovici septembra 1937 ako dôsledok tzv. Weiglovej aféry. A bola úspešná, i keď len na oko. Začiatkom roku 1939 bolo však viac než jasné, že plk. gšt. Hájek pre silnejúce nemecké tlaky nie je na spravodajskom odbore udržateľný ani ako rádový príslušník operačného oddelenia, a tak bolo rozhodnuté, že kvality tohto špičkového spravodajcu budú využité v Haagu. Počas necelých dvoch mesiacov tunajšieho pôsobenia sa ako kľúčový javí jeho postoj k marcovým dňom 1939, kedy sa pravdepodobne už 14. marca postaral o vyzdvihnutie 109 tisíc holandských guldenov a prevedenie zostávajúcej čiastky (asi vo výške 20 tisíc libier) do anglickej banky. O tri dni neskôr peniaze osobne odovzdal plk. gšt. Františkovi Moravcovi, svojmu niekdajšiemu zástupcovi, ktorý po dobrodružnom Transfere (ako označil vo svojich povojnových pamätiach tajný odlet časti príslušníkov 2. oddelenia Hlavného štábu MNO do Veľkej Británie 14. 3. 1939) zahajoval spolu s ďalšími desiatimi československými spravodajcami svoje pôsobenie v Londýne. Aj peniaze z Haagu umožnili Moravcovým mužom byť aspoň načas nezávislou spravodajskou skupinou, ktorá zohrala zásadnú úlohu v československom vojenskom ale i politickom odboji.

K 1. aprílu 1937 vznikol na základe výnosu MNO č.j. 14. 257- hl. št./ 2. odd. 1937 úrad vojenského atašé v bulharskej Sofii. Pplk. gšt. Rudolf Bulandr, akreditovaný súčasne pre Turecko, zostal jediným predvojnovým pridelencom v tomto štáte do konca októbra 1938, kedy bol zo Sofie odvolaný a poverený rovnakou funkciou v Rumunsku. Úrad vojenského atašé v Sofii zostal do vojny neobsadený. Vyslanec Prokop Maxa (1883 – 1961) pri iniciatívnom odovzdaní úradu Nemcom 16. marca 1939 (ešte pred príchodom Chvalkovského inštrukcie) však nemal žiadne problémy s prípadnou agendou vojenského atašé, z čoho usudzujem, že pplk. gšt. Bulandr po sebe dokonale “upratal“. Vo februári 1940 sa však pplk. gšt. Bulandr predsa do Sofie na dobu ôsmych mesiacov vrátil, a to v postavení styčného dôstojníka Československej vojenskej správy.

Z desiatich vojenských atašé činných pri zastupiteľských úradoch Republiky Česko-Slovenskej výzvu k návratu do protektorátu bolo nútených akceptovať šesť, pričom traja z nich mjr. gšt. Bohumil Klein, plk. gšt. Antonín Jan Hron a pplk. gšt. Rudolf Bulandr sa ihneď zapojili do odbojovej činnosti Obrany národa. Plk. gšt. Oldřich Farský a pplk. gšt. Karel Knížka sa do odboja zapojili neskôr. Vlastnou cestou odporu v tragických rokoch svojho národa a armády kráčal len gen. Vojtěch Vladimír Klecanda. Avšak ani jeden z nich v kritických marcových dňoch nevydal Nemcom do rúk materiál, ktorý by ohrozil na živote iných, alebo by svojou iniciatívnosťou a benevolenciou morálne či finančne podporili nemeckých okupantov. Dvaja z nich gšt. Bohumil Klein a plk. gšt. Antonín Jan Hron za slobodu a obnovu Československa položili svoje životy. Piati vojenskí atašé - plk. gšt. František Hájek, Pplk. gšt. Václav Kalina, plk. gšt. Prokop Kumpošt a pplk. gšt. Josef Kalla, nasledovaní od jari 1940 pplk. gšt. Rudolfom Bulandrom – zostali v svojich úradoch a ihneď pochopili nielen to aké je dôležité pre začatie československej odbojovej činnosti v zahraničí svoj diplomatický post udržať, ale sami v skromných a neistých podmienkach začali aktívny odboj organizovať. Faktom teda je, že ani čs. vojenskí diplomati sa k trom kľúčovým dňom čs. štátnosti nepostavili, a ani nemohli postaviť, ako jeden muž. Avšak spravidla sa zachovali v protiklade k rozhodnutiam československých vyslancov, ktorým boli v diplomatickej a politickej činnosti priamo podriadení, a teda predpokladalo sa, že budú rešpektovať aj ich primárne rozhodnutie v udržaní, či odovzdaní diplomatickej misie Nemcov. Niektorí z nich pre zotrvanie v svojich úradoch argumentovali aj v danej situácii aj tzv. služobným postupom, a teda dožadovali rozkazu z MNO, ktorému podliehali „ve věcech čisté vojenské povahy“ k opusteniu úradu, v čom im bolo 20. marca 1939 aj vyhovené. Svojím spôsobom už išlo len o formálne gesto, ktorým sa okupácia nedala zvrátiť, avšak rozhodne aj ono vypovedalo o úrovni týchto špičkových československých dôstojníkov. Z vyššie vyplýva otázka, prečo postoj vojenských diplomatov bol takmer jednoznačný v prospech zapojenia sa do boja za obnovu Československa, a to či už v zahraničí, alebo na domácej pôde? Východisko k odpovedi je možné hľadať už v rozpravách o službe vojenských atašé, ktoré predchádzali vydaniu Služebních instrukcí pro voj. attaché Republiky Československé na pôde poslaneckej snemovni 22. novembra 1921, kde o. i. zaznel i názor: „Ve francouzském slovníku definici této špionážní služby se říká, že "špionáž je souhrn služby, jejíž pomocí se získávají ve válce zprávy o pohybech a síle nepřátelských armád a v době míru o cizím státě. Vojenští přidělenci čili ataché jsou jejími úředními orgány.“ Vedle nich pracují důvěrnici, pověření zvláštními tajnými úkoly na vlastní nebezpečí. Většina z nich jsou však lidé bez záruk schopnosti nebo věrnosti státu… a to je rozdíl k ataché.“

Tri dni – 14. až 16. marec 1939 – na viac než šesť rokov rozhodli o osude samostatného česko – slovenského štátu, ktorý tak prestal faktický existovať. Následné dni boli poznamenané opatreniami, ktoré zásadne zasiahli do života väčšiny občanov na oboch stranách rieky Vláry, ktorá sa stala hranicou medzi Čechmi a Slovákmi, ale nie menej dramatické a náročné časy stáli pred československým politickým a vojenským exilom. Všetci spoločne museli vyvinúť maximálne úsilie nielen pre plné uznanie vládnej autority, ale pomocou nej sa pokúsiť aj o faktické prinavrátenie československej štátnosti. V kontinuite s týmito požiadavkami vstupovala do nového obdobia aj čs. vojenská diplomacia, ktorá, i keď odborne pripravená (de facto všetci vojenskí atašé boli čs. vysokými dôstojníkmi generálneho štábu, mnohí aktívni diplomati), avšak rozhodne málopočetná a neskúsená nových bezprecedentných podmienok práce.



Štúdia v plnom znení spolu s poznámkovým aparátom k dispozícií v:
Zlatica ZUDOVÁ-LEŠKOVÁ, Československá vojenská zahraničná služba v kritických dňoch československej štátnosti – 14. až 16. marca 1939, in: Československá vojenská zahraniční služba v letech 1939–1945 (eds. Z. Zudová-Lešková, P. Hofman), Praha 2008, s. 104 – 133. Zborník je možné zakúpiť v Historickom ústave AV ČR Praha – www.hiu.cas.cz.

Poslední aktualizace: 15.3.2009

NAVRCHOLU.cz