Do dnešných úvah o podstate rozbitia či rozpade Česko-Slovenska právom prináleží aj dianie, ktoré bolo - podľa mojej mienky - pre bezpochyby dobre informovaného prezidenta, predsedu ústrednej vlády, ministra obrany, ministra dopravy (ale pochopiteľne aj ďalších najčelnejších predstaviteľov) stále existujúceho, síce mocenským, mníchovským a viedenským rozhodnutím okypteného, moderného stredoeurópskeho štátu - logickým a v daných chvíľach už len posledným postojom. I keď - a to hneď na úvod predostieram - nielenže postojom krajným, nepopulárnym, ale aj zúfalým až nešťastným a z aspektu hlavného cieľa, ktorý nepochybne toto rozhodnutie sledovalo, a teda udržanie česko-slovenskej štátnosti vnútornými prostriedkami, aj neefektívnym.2 Tento súd nie je domnienkou; je to už len konštatovanie faktu, potvrdeného berlínsko-bratislavskými udalosťami v dňoch 13. a 14. marca 1939.

Rudolf Beran, armádny gen. Jan Syrový, div. gen. Alois Eliáš, Otakar Fischer a ďalší ministri boli o situácii na Slovensku z viacerých prameňov dobre informovaní:3 „Dostávali jsme ze Slovenska takové informace, že Tiso nechával volný průběh vývoji, který směřoval k ohrožení celistvosti republiky. Nijak se nestavěl proti propagandě Šaňa Macha, který byl šéfem propagandy a který začal otevřeně hlásat slovenský stát. Také v rozhlase v Bratislavě se stále více a více začalo štvát proti Čechům“4 a rozhodnutie v poradí tretieho prezidenta republiky Emila Háchu o odvolaní štyroch ministrov autonómnej vlády Slovenska v čele s Jozefom Tisom5 v neskorých nočných hodinách vo štvrtok 9. marca 1939 nebolo pre nich prekvapením. Stalo sa tak v súlade s ústavným zákonom o autonómii Slovenska.6 Súbežne bol vydaný rozkaz o dislokovaní vojenských a četnických posíl na Slovensko a koordinácii ich postupu s tu pôsobiacimi jednotkami československej armády, a to v plnom súlade nielen s platnými organizačnými a subordinačnými zásadami,7 s platnou oficiálnou osnovou fungovania armády, vypracovanou koncom novembra 1938 (a de facto platiacou do 14. marca 1939), ale taktiež v súlade so zákonom o autonómii Slovenskej krajiny, ktorý rešpektoval československú ústrednú vládu a československú brannú moc ako jednotný a nedeliteľný celok v čele s vrchným veliteľom prezidentom, pričom vojenské orgány všetkých stupňov nepodliehali rozhodovaniu autonómnej vlády, resp. vlád, i keď v niektorých čiastkových problémoch mali právo vyjadrenia. Inými slovami: velitelia v tom čase na Slovensku pôsobiacich VI. a VII. zboru,8 a teda div. gen. Ondřej Mézl na východe a div. gen. Bedřich Homola v jeho centrálnej časti podliehali div. gen. Hugovi Vojtovi, najvyššiemu vojenskému veliteľovi Slovenska aj Podkarpatskej Rusi (majúceho v kompetencii súčasne severozápadné Slovensko), ktorý bol za splnenie rozkazu zodpovedný armádnemu gen. Janovi Syrovému a dr. Emilovi Háchovi, najvyšším vojenským a štátnym predstaviteľom Česko-Slovenska. Zboroví velitelia v ten deň vyhlásili stanné právo v zmysle „Rozhodol som sa prevziať na potrebný čas na teritóriu svojho zboru všetku moc správnu aj sudcovskú do svojich rúk“ pričom toto rozhodnutie odôvodnili „poľutovania hodnými javmi, ktoré, keby sa opakovali, viedli by k ohrozeniu slobody a života slovenského národa a tým aj česko-slovenského štátu.“9

Tieto fakty stáli na počiatku udalostí dvoch dní, ktoré sú dodnes a výhradne prezentované len ako politické rozhodnutie českých ministrov, a teda nie ministrov česko-slovenskej ústrednej vlády, riešiť vzniklú politickú situáciu na Slovensku vojenskými prostriedkami, či ako nevydarený recept českej politickej elity na dosiahnutie politických zmien na Slovensku, cieľom ktorých bolo paralyzovať separatistické sily v Slovenskej krajine, organizované predovšetkým v Hlinkovej slovenskej ľudovej strane a Hlinkovej garde, ktoré sa usilovali o utvorenie samostatného slovenského štátu za pomoci a podpory nacistického Nemecka.

Tieto fakty a s nimi spojené udalosti sú aj dnes výhradne - a to i s ohľadom na vyššie uvedené - prezentované len ako činy českých vojakov – generálov,10 a nie činy vojakov - generálov československej armády, síce v týchto dňoch už otrasenej, skľúčenej, ale tiež znechutenej, avšak stále schopnej plniť vydané rozkazy.

Píšem o udalostiach, ktoré údajne vošli do prehistórie samostatného slovenského štátu, a zároveň druhorepublikového vyvrcholenia Česko-Slovenska, ako „Homolov puč“, či ako „tzv. Homolov puč“.

Nezdieľam ani jedno z uvedených vymedzení. Tento pojem považujem (a všetky jeho pre rôzne zámery a dôvody odvodené a používané varianty) za účelovo vytvorený, po faktickej i právnej stránke nepodložený, a teda neopodstatnený. Nesúhlasím s používaním tohto pojmu i preto, že je výplodom dobového nacionálneho dogmatizmu. Bezpochyby jeho autori sa inšpirovali veľkým vzorom – Goebbelsovou propagandou – a jej jednoduchým recepisom: stokrát opakovaná lož založená na príbuzne súvisiacich faktoch, zamodelovaná do zdanlivo logických súvislostí, aktuálne novelizovaná a použitá v správny čas sa (pre široké vrstvy národa) rovná čistej pravde! Takáto “pravda“, spolu s ďalšími “pravdami“, vytvárali nový pohľad, nové súvislosti, nové dejiny, ktoré mali vydržať naveky. Pochopiteľne s koncom na nacistoch závislého slovenského štátu, ukončili svoju platnosť predovšetkým kľúčové “pravdy“, ale tzv. menej významné však pretrvávali, a teda zámer ľudáckych propagandistov bol aktuálny. „Pravda o Homolovom puči“ našla svojich pokračovateľov v bezprostrednej povojnovej historiografii, podporovala ho komunistická ideológia, zelenú zažíval aj v dobe uvoľnenia a urputne sa mu oddáva aj generácia historikov nastúpivšia koncom 90. rokov 20. storočia. V týchto dňoch (v marci 2009) tento ťah autoritatívnej propagandy HSĽS oslavuje svoje sedemdesiate narodeniny.

Nemienim sa vo svojom príspevku zaoberať februárovým (1939) stretnutím ministrov ústrednej vlády na Čeperce v křivoklátskych lesoch pri Unhošti,11 priebehom plnenia rozkazov oboch zemských veliteľov, či údajným vyhodnotením vojenskej akcie československej armády po technickej stránke za úspešnú.12 Tieto poznatky sa stále dokazujú len sprostredkovanými súdmi.13 Bohužiaľ napriek veľkej snahe, a to predovšetkým vo vojenských historických archívoch v Prahe a v Bratislave (a maximálnej ústretovosti tu pôsobiacich pánov archivárov), ale i v ďalších archívoch, ani ja dnes nemám po ruke dôkazy par excellence - rozkazy, situačné a hodnotiace hlásenia vojenských útvarov a jednotiek československej armády; a tie, ktoré predsa len s odstupom dvoch týždňov a dlhšie vznikli - pochopiteľne – sa k „Homolovmu puču“ nevyjadrovali, a ani sa vyjadrovať z jednoduchého dôvodu nemohli – neexistoval! Existujúce hlásenia sú toho dôkazom.14

Napriek tomu pristupujem k ozrejmeniu „Homolovho puču“ a hodlám prispieť k jeho údajnému priebehu, respektíve k histórii vzniku tohto termínu:

Puč musí niesť v sebe jasné príznaky násilného zvrhnutia vlády a súčasne diktátorské prevzatie moci v štáte, alebo aspoň pokus o tento čin. Rozhorčení ľudácki radikáli od samotného počiatku „puč“ plnili dôkazom o zvrhnutí vlády v čele s Jozefom Tisom, pričom akcent bol zvlášť kladený na jeho osobu. Autonómne vedenie však ako celok odvolané nebolo; ministerský post zostal dvom zo šiestich ministrov a Pavol Teplanský spolu s Jozefom Sivákom mali za pomoci síl obrany a vnútra zvládnuť prechodnú situáciu, pričom ústredná vláda počítala aj s podporou štátneho ministra Karola Sidora. Minister Teplanský (v postavení námestníka predsedu vlády a o stanných opatreniach údajne informovaný15 ) – jedine prítomný v Bratislave – však ako svoje prvé vyhlásenie venoval div. generálovi Vojtovi: „Žiadam Vás, pán generál (gen. Hugo Vojta – veliteľ Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave – pozn. Z.Z.L.), ráčte v zmysle príkazu slovenskej vlády zariadiť h n e ď, aby vojsko a četníctvo, došlé z Čiech a Moravy bolo odvolané“16. Gen. Vojta nielenže ministra prijal, ale aj prijal jeho výzvu, a to už 10.marca. Táto Teplanského iniciatíva však ale nebola v súlade už s jasným politickým nástupom ľudákov k vlastnej štátnosti. Za jej aktérov, ale aj hrdinov boli považovaní – Ferdinand Ďurčanský, Ľudovít Mutňanský, Karol Murgaš, a to aj za podpory ich zahraničnopolitického angažovania sa v tejto veci v Ostmarke,17 nasávajúci tu atmosféru výročitej oslavy Aanschlussu. Teplanského iniciatíva zapadla do zabudnutia, ostatne tak ako on sám.18

Právna realita: Ústavný zákon o autonómii Slovenska o spôsobe odvolania ministrov krajinskej vlády nepojednával,19 a preto (či práve preto) platili všeobecné ustanovenia ústavy z 29. februára 1920, ktoré tento postup hlave štátu Česko - Slovenska umožňovali.20 A teda prezident Hácha sa choval legálne. Ostatne tento fakt uznal po vojne aj sám Jozef Tiso.21 Zároveň sa zabúda, že autonómia Slovenska bola už z 9. na 10. marca 1939 na niekoľký spôsob vládnym činiteľom i obyvateľstvu potvrdená.22 Zároveň bola menovaná (po niekoľkých pokusoch) nová vláda z elity Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) v čele s Karolom Sidorom.

Avšak chovanie sa a postup ľudáckych legátov vo Viedni, ale aj politická falošnosť Sidora voči Česko-Slovensku,23 a tiež samotného Jozefa Tisu, ktorý 21. februára 1939 verejne proklamoval „budujeme svoj štát, svoj nový štát, svoj slovenský štát“24 a vedome prestával plniť aj svoje ministerské povinnosti v Prahe, dávali ďalej za pravdu správam podávaným vojenskými spravodajcami do prezidentskej kancelárie.

Rovnaké osvetlenie si však zasluhuje, či predovšetkým si zasluhuje aj prívlastok - „Homolov“. Pri jeho zdôvodnení nie je možné použiť podklady jednoznačne právnej povahy. Príčina väzí predovšetkým v tom, že život údajného hlavného aktéra „puču“ div. gen. Bedřicha Homolu vyhasol krátko po ôsmej hodine večernej 5. januára 1943 na popravisku Plötzensee, a to po dvoch rokoch vláčenia po iných nacistických vyšetrovniach, väzeniach, kam bol dopravený ihneď potom, čo bol na Silvestra 1941 chytený gestapom. Zrejme len zradou sa podarilo lapiť dlho hľadaného veliteľa Oblastního velitelitelství Obrany národa – Velká Praha a neskoršieho veliteľa Ústředního vedení ON. A teda k ľudáckej dekorácii na údajného hlavného pučistu sa československý generál pre svoje iné zásadné životné postoje a osobné nasadenie v boji proti nacistom a fašistom vyjadriť nemohol. Od polovice marca 1939 mal skutočne iné starosti a aj charakterovo naďalej diametrálne odlišné od cieľov ľudákov; snáď najlepšie vystihnuté ním samým v poslednej vete svojho posledného listu pred popravou „O mé oběti nepíši, jest samozřejmá.“25

Avšak gen. Homola sa predsa len k svojej úlohe v kritických marcových dňoch česko-slovenskej štátnosti vyjadril. Podľa svedectva jeho priateľa z mladosti, horára Barchánka zo Skřeže u Radnice, správy o puči prijal generál s pobavením, najmä náznaky o svojej kľúčovej úlohe v ňom, ale zvlášť ho potešila správa o jeho údajnej smrti potom, čo ho „pri úteku zo Slovenska poranili horliví gardisti“ a on na následky ťažkého zranenia – čo dokladala jeho zakrvavená generálska čapica na sedadle auta – donútený vystúpiť a utekajúc pešo horami zomrel. Túto správu hodlal náležite využiť pre svoju ďalšiu identitu v protektoráte.26

Priznávanie gen. Homolovi priam osudové postavenie v poslednej akcii československej armády v obrane česko-slovenskej štátnosti je nekritické; založené predovšetkým na chybných údajoch, zjavne nerešpektujúcich nielen chod a právomoci československej armády. Pre živenie „Homolovho puču“ sme dodnes ochotní aj fabulovať, čo plodí ďalšie nepravdivé “pravdy“; konkrétne:
a)nie je pravda, že div. gen. B. Homolovi bola podriadená československá armáda;27
b)rovnako nie je pravda, že veliteľ VII. zboru v tom čase so sídlom v Banskej Bystrici „v akcii“ zodpovedal výhradne len za slovenský vidiek;
c)a taktiež nie je pravda, že „vojenský řídil vojenský zásah proti slovenským separatistům“;28
d)samozrejme nie je ani pravdou, že sa osobne podieľal na zatknutí a uväznení Alexandra Macha, a ďalších predných osnovateľov slovenskej štátnosti.

Gen. Homola bol vojenský, resp. veliteľsky zodpovedný za priebeh obsadenia kľúčových štátnych a verejných budov a rovnako za paralyzovanie čelných predstaviteľov HSĽS a Hlinkovej gardy (HG) a ich aktívnych podporovateľov, uzrozumený kontrolovať situáciu v súlade s požiadavkami predstaviteľov slovenskej vlády a zložkami vnútra (ale i rezortu telekomunikácii a iných), a to výhradne v obvode pôsobenia zboru.

Presne tie isté úlohy plnil a ešte ďaleko horlivejšie aj div. gen. Ondřej Mézl; veď napríklad výnimočný stav na východnom Slovensku odvolal v Spišskej Novej Vsi takmer o celý deň neskôr než gen. Homola.29 Vyvstáva teda otázka, čo gen. Homola vykonal tak ukrutné, že pohol žlčou aktérom slovenského štátu a stal hlavnou hviezdou ich zúrivej propagandy?

Odpoveď je nutné hľadať práve v materiáloch tejto proveniencie. Ľudáci sa už 10. marca netajili prekvapením z nastatej situácie a o deň neskôr v značne cenzúrou vybielenom Slováku im bolo dovolené zverejniť len strohé správy: „v piatok ráno obsadené boli všetky verejné budovy na Slovensku vojskom a četníctvom a rádio oznamovalo, že prezident republiky dr. Hácha zaslal predsedovi vlády Slovenskej krajiny dr. Jozefovi Tisovi vlastnoručný list“30 o jeho odvolaní.

V ten istý deň sa ale Slováku po prvýkrát objavuje zmienka o puči, a to v súvislosti s rozhorčenou reakciou na správy konkurenčných „Národných novín“, ktoré „vydali dnešné číslo s hŕbou podlých lží. Tvrdia, že všetko sa stalo preto, akoby bola Hlinkova garda chystala puč a že tento puč bol teraz znemožnený. Je to podlá lož.31 V nedeľu 12. marca 1939 však hlavný titul už oznamoval „Hlinkova garda pánom situácie v Bratislave aj na celom Slovensku. Zákerný útok na slovenskú slobodu sa nevydaril.“32 a súčasne zoširoka opisoval situáciu predchádzajúceho dňa s jednoznačným záverom „Išlo o v o j e n s k y c e n t r a l i s t i c k ý puč.“33 A prvýkrát sa ukrivdení zmieňujú i o gen. Homolovi: „Generál Homola v Banskej Bystrici a iní velitelia vydali plagáty, že preberajú moc politickú, vojenskú a sudcovskú...34 A tu sa i prvýkrát aj cieľavedome fabuluje: gen. Homola (a rovnako generáli Vojta a Mézl) sa nikdy nehlásil k prevzatiu moci politickej. O päť dní neskôr je však zverejnený článok, ktorého hlavným protagonistom je už výhradne len gen. Homola a už samotný titul je priam akčný „Divízny gen. Bedřich Homola ušiel zo Slovenska. Jeho čiapka bola krvou postriekaná.“35 A ďalej pisatelia dramaticky líčili hrdinský postoj Hlinkovej gardy z Turzovky, ktorá stromami zatarasila cestu utekajúcemu prepychovému generálskemu autu, avšak generála, ktorý z auta utiekol, sa nepodarilo chytiť. “Súdi sa, že generála Homolu pri jeho úteku už niekde chytili. Generál Homola u nás tak smutne preslávený v spojitosti so stanným právom ne Slovensku, musel teraz peši, bez čiapky, cez veľký sneh utekať pred slovenskou spravodlivosťou.“36

Dňa 18. marca 1939 zasadala ministerská rada slovenského štátu, ktorá okrem iného určila odsun „dôstojníkov, rotmajstrov a mužstva českej národnosti a súčasne prepustenie všetkých četníkov, policajtov a detektívov do 22. marca“. Zaujímavé z aspektu sledovaného problému však je, že práve na tejto rade, prítomný šéf Úradu propagandy Alexander Mach v široko koncipovanom príspevku naznačil nutné využitie prežitých kritických dní „k budúcemu svojmu poučeniu, upevneniu štátu a sláve hrdinov národa“. A vhodných podkladov pre kvetnaté rozvíjanie svojej propagandy mal za posledných dní naozaj dosť. Akcieschopnosť československej armády od 10. - 11. marca, resp. 12. marca bola tým najšťavnatejším a najpádnejším sústom.

Faktom však ostáva, že všetky novinové úvahy (a to nielen v Slovákovi) sa niesli v znamení líčenia „centralistického puču“. Nový rozmer udalosti stanného práva v marcových dňoch 1939 nabrali v roku 1940, kedy pri príležitosti prvých osláv slovenskej štátnosti sa blysli vlastnými zborníkmi, propagačnými publikáciami, či len prehľadmi o činnosti, všetky zložky Hlinkovej gardy, v ktorých bol „centralistický puč“ obrodený v „český puč“, a tiež „puč českých generálov“.37 Jozef Kirschbaum, v inkriminovanom čase veliteľ Akademickej gardy a o rok neskôr generálny tajomník HSĽS, 14. marca 1940 v Gardistovi zverejnil „Spomínam si, ako to bolo: S palicami, kosami a železnými tyčami prišli naši Záhoráci do Bratislavy v prvý a druhý deň generálskeho puču.“38 Po prvýkrát je puč “ovenčený“ menom československého generála Bedřicha Homolu až v r. 1942, kedy je evidentné, že sa tak deje zo znalosťou faktu, že tento úhlavný nepriateľ tretej ríše bol zatknutý a uväznený! Ľudáci si spomenuli na vlastné, naviac voči nemu tak víťazné ťaženie, a naopak, pre neho tak potupný útek zo Slovenska. Do útoku proti Homolovi vyšla ľudácka propaganda pod vedením Jozefa Tida Gašpara aj pri štvrtom výročí štátu; ale to bol už generál Homola „za přípravu velezrady a nadržování nepříteli“ viac ako dva mesiace mŕtvy.39 A údajný puč si tak “definitívne“(?) zmenil na „Homolov“! To najväčšie zlo, ktorým bola poškvrnená slovenská štátnosť pri svojom zrode, a súčasne neprekonateľné alibi jej vzniku,40 tak konečne dostalo patrične významný prívlastok, a to po mužovi, ktorého popravili spriatelení nacisti.

xxxxx

Žijeme v demokracii a sme priam bažní po nových poznatkoch; ale aj my - ako dokazujeme aj svojimi televíznymi vystúpeniami - sme aktuálne akční! Avšak tento zásadný podiel na akčnosti si nepriznávame; často tvrdíme, že vina je len na režisérovi, či strihačovi.41 Osobne s ostražitosťou prijímam mantinelové zmeny v hodnoteniach mnohých osobností, kedy sa z hrdinov stávajú jedným vrzom hlupáci, zradcovia, a naopak. Teší ma však naštartovaný posun v hodnotení úlohy a miesta v dejinách napríklad Viliama Širokého, Leonida Brežneva, či Ernesta Che Guevaru alebo Alexeja Čepičku.

Generál Bedřich Homola, aj keď je už internetovým pardálom, síce stále ovenčeným pučom, zostane osobnosťou neakčnej ceny. Jeho hviezda vyjde až sa spoločnosť skutočne zžije s hodnotami, za ktoré tento vlastenec položil s pokorou svoj život.

Svoj príspevok však nemôžem ukončiť inak, než zadaním dnešného pracovného rokovania: k čomu teda prispel Výnimočný stav na Slovensku v marci 1939 a „Homolov puč“ – k rozbitiu alebo rozpadu Česko - Slovenska? Moja odpoveď: zavedenie stanného práva na Slovensku 9. marca 1939 bolo už len posledným pokusom o udržanie česko-slovenskej štátnosti, o zvrátenie narastajúceho separatizmu, o zavedenie poriadku k ochrane občanov. Tieto opatrenia však už nemohli zabrániť rozbitiu Česko -Slovenska a nemohli byť ani hrádzou k jeho rozpadu. Avšak mnohí z tých, ktorí s touto predstavou plnili rozkazy, im verili naďalej a položili za ne aj svoje životy!42


1. Štúdia je v plnom rozsahu zverejnená v kolektívnej monografii: Rozbitie alebo Rozpad? Historické reflexie zániku Česko-Slovenska, Veda, Bratislava 2010.
2. ZUDOVÁ-LEŠKOVÁ, Zlatica. Slovensko v druhej republike (Autonomistické snahy slovenskej politickej reprezentácie). In RATAJ, Jan – KLIMEK, Antonín - ZUDOVÁ-LEŠKOVÁ, Zlatica (ed.). Z druhé republiky 2. Praha: Historický ústav Armády České republiky- Památník odboje , 1993, s. 317-318.
3. Porovnaj napríklad hlásenie o situácii na Slovensku a o slovenských politikoch 2. odboru MNO. Vojenský ústřední archiv - Vojenský historický archiv (ďalej VÚA-VHA) Praha, Sbírka (ďalej Sb.) Velitelství vojenské zpravodajské služby (ďalej 37) 37-92-13/1-10 a iné.
4. BERAN, Rudolf. Zápisnica z výsluchu. In BYSTRICKÝ, Valerián – LETZ, Róbert – PODOLEC, Ondrej. Vznik Slovenského štátu 2. Bratislava: AEP, 2008, s. 36-37.
5. Prezident odvolal Miloša Vanču z funkcie ministra spravodlivosti, Mikuláša Pružinského, ministra hospodárstva, o post ministra dopravy a verejných prác prišiel Ferdinand Ďurčanský a postavenia predsedu vlády a zároveň ministra vnútra zbavil aj Jozefa Tisu.
6. Sbírka zákonů a nařízení 1938, zvláštní částka, zákon č. 299. Tiež: RYCHLÍK, Jan. Češi a Slováci ve 20. století. Česko-slovenské vztahy 1914 -1945. Bratislava: Academic Electronic Press, Ústav T. G. Masaryka, 1997, s. 169.
7. Zborové veliteľstvo bolo po veliteľskej stránke podriadené príslušnému zemskému vojenskému veliteľstvu, po stránke správnej a oblastnej priamo Ministerstvu národnej obrany.
8. Veliteľstva armádnych zborov (VAZ) vznikli ako vyššie jednotky, združujúce niekoľko divízií v dôsledku decentralizácie zemskej vojenskej veliteľskej, správnej a územnej pôsobnosti v rokoch 1935-1937, resp. zbory vznikli k 15. 10. 1935 a ich veliteľstvá boli v plnom rozsahu aktivované k 1. 1. 1937 (Viď Zákon č. 320/36 Sb. O změně správní působnosti vojenských orgánu). Územie Slovenska tvorilo obvod Zemského vojenského veliteľstva s centrom v Bratislave, pričom severozápadná časť spadala do oblasti pôsobenia V. zboru so sídlom v Trenčíne; juhozápadná časť VII. zboru (od 1. 9. 1938) v Banskej Bystrici a východné Slovensko a Podkarpatská Rus podliehali VI. zboru so sídlom v Košiciach. Aj v marcových dňoch 1939 oblasť pôsobenia V. zboru spadala do kompetencie veliteľa Zemského vojenského veliteľstva (reorganizácia uvedená v platnosť za brannej pohotovosti štátu, i keď je pravdou, že táto bola na základe uznesenia ústrednej vlády ukončená dňom 28. februára 1939).
9. Z Vyhlášky miestnej verejnosti, podpísanej div. gen. Bedřichom Homolom, veliteľom VII. zboru 9. marca 1939 v Banskej Bystrici. ŠRÁMEK, Pavel. Boje o československé hranice v roce 1939. In Armády, technika, militaria, roč. 2/2004, č. 3, s. 46-47. Dostupné na internete http://www.armada.vojenstvi.cz
10. I keď pochopiteľne českí generáli až do konca roku 1992 neexistovali, čo však dnes . v ošiali vypitvávania všetkého českého a slovenského z československého nerešpektujú ani vojenskí historici. Generál je najvyššia vojenská hodnosť, reprezentujúca armádu štátu, u ktorej tento post bol dosiahnutý, a teda generálsku hodnosť nie je možné odvodiť od národného pôvodu dotyčného. Je možné ju dedukovať iba cez príslušnú brannú moc, ktorá mu túto hodnosť udelila, resp. u ktorej ju dosiahol. V krajnom prípade, ak je skutočne nutné sa takto vyjadrovať, je možné použiť: Československí generáli českej národnosti, či pôvodu.
11. Pozri: LUKEŠ, František. Podivný mír. Praha: 1968, s. 254. A tiež pozri komentáre z druhej strany, a teda zo strany obhajcov neoľudákov: VNUK, František. Mať svoj štát znamená život. Bratislava: Vydavateľstvo Odkaz, Vydavateľstvo Ozveny, 1991, s.189. SIDOR, Karol. Takto vznikol slovenský štát. Bratislava: Vydavateľstvo Odkaz, Vydavateľstvo Ozveny,1991, s. 44.
12. RYCHLÍK, ref. 5, s. 169.
13. Je však zaujímavé sledovať častý prístup k zložitým a hektickým obdobiam našich národných aj štátnych dejín, kedy na zasadrovanie zásadných udalostí do určitej dejovej línie nám často stačia len spomienky, či ešte menej cenený archívny dôkaz. Snáď príčina väzí i v tom, že rešpektovanie vojenských a štátno-právnych zákonitostí nesie so sebou ďaleko viac námahy aj erudície, pre ktoré nenachádzame v sebe priestor.
14. Porovnaj napríklad: VÚA-VHA Praha, fond (ďalej f.) MNO - Prezídium II (1927-1939), sign.72/11/1/2
15. BERAN, ref. 3, s. 42. ZUDOVÁ-LEŠKOVÁ, ref. 1, s. 322.
16. Slovák, vládny tlačový orgán, vyhlásenie ministra Teplanského zverejnil pod titulkom „Rozkaz min. Teplanského kraj. voj. veliteľovi.“ Slovák, 1939, roč. XXI., č.59, s.1.
17. ĎURČANSKÝ, Ferdinand. S Tisom u Hitlera. Vznik Slovenskej republiky. In BYSTRICKÝ, Valerián – LETZ, Róbert – PODOLEC, Ondrej. Vznik Slovenského štátu 1. Bratislava: AEP, 2007, s. 63-69. MURGAŠ, Karol. Poznámky k Sidorovej činnosti od 9.-13. marca 1939. In BYSTRICKÝ, Valerián – LETZ, Róbert – PODOLEC, Ondrej. Vznik Slovenského štátu 1 Bratislava: AEP, 2007, s. 301-302. MUTŇANSKÝ, Ľudovít, Spomienky z vážnych a rozhodujúcich chvíľ. In BYSTRICKÝ, Valerián – LETZ, Róbert – PODOLEC, Ondrej. Vznik Slovenského štátu 2. Bratislava: AEP, 2008, s. 44-45.
18. ZUDOVÁ-LEŠKOVÁ, ref. 1, s. 322.
19. Porovnaj: Sbírka zákonů a nařízení 1938, zvláštní částka, zákon č. 299/1938.
20. Porovnaj: Sbírka zákonů a nařízení 1920,ústavní zákon č. 121/1920.
21. TISO, Jozef. Zápisnica napísaná s dr. Jozefom Tisom. In BYSTRICKÝ, Valerián – LETZ, Róbert – PODOLEC, Ondrej. Vznik Slovenského štátu 2. Bratislava: AEP, 2008, s. 278.
22. Porovnaj: Osobné uistenie ústrednej vlády Karolovi Sidorovi, predsedníctvu Slovenského snemu a vo Vyhláškach veliteľov zemských vojenských veliteľstiev. ZUDOVÁ-LEŠKOVÁ, ref. 1 s. 319.
23. Porovnaj: SCHVARC Michal, HOLÁK Martin, SCHRIFFL David, „Tretia ríša“ a vznik Slovenského štátu. Dokumenty I., Bratislava 2008, dok. č. 99, s. 283-284.
24. Slovák, 1939, roč. XXI., č.44, s.1.
25. STEHLÍK, Eduard – LACH, Ivan. Vlast a čest byly jim dražší nežli život. Praha: 2000, s. 59.
26. Horár Barchanek svědčil: „V srpnu 1939 se objevil na Skřeži neznámý muž s prošedivělým hustým plnovousem, obrýlený, oblečený ve sportovních šatech. …Večer Homola vyprávěl, jak hlinkovcům unikl, kde všude se skrýval a léčil a zejména měl radost z toho, že byl prohlášen za mrtvého. „To je pro mě jako dělané.““ Dostupné na internete: http://zhola.com/BedrichHomola/index.php?rowid=24
27. RYCHLÍK, ref. 5, s. 169.
28. Heslo Bedřich HOMOLA Dostupné na internete: www.wikipedia.cz
29. Hlinková dopravná garda. Bratislava:1940, nepaginované.
30. Tohoto znenia „Pán predseda vlády Slovenskej krajiny, zbavujem Vás úradu predsedu vlády Slovenskej krajiny, ako aj vedenia vecí, spadajúcich do oboru ministerstva vnútra. Súčasne zbavujem úradov pánov ministrov Dr. Ďurčanského, Dr. Pružinského a Dr. Vanču. V Prahe dňa 9. marca 1939. Rudolf B e r a n v. r. Dr. H á c h a v. r.“ Slovák, roč. XXI., č. 59, s. 1.
31. Tamže.
32. Slovák, roč. XXI., č. 60, s. 1.
33. Pričom dopodrobna líči nielen pouličné potýčky, ale i cestu Pavla Teplanského do Bratislavy. Tamže.
34. „Generál Homola v Banskej Bystrici a iní velitelia vydali plagáty, že preberajú moc politickú, vojenskú a sudcovskú a dali pokyn vojsku k obsadeniu verejných budov a súčasne boli pozatýkaní slovenskí poslanci, velitelia gardy a iní verejní činitelia. Výkonná moc mala po ruke z českých krajín stále prichodiace vojsko a celé stovky českého četníctva, ktoré prišlo rozkazom zaujať Slovensko, aby nad jeho osudom rozhodovať mohol iný, a nie z vôle ľudu vyšlá slovenská vláda a slovenský snem. Vojsko a českí četníci vykonali svoju úlohu, obsadili v hlavnom meste policajné riaditeľstvo, četnícke veliteľstvo, vládnu budovu, všetky ministerstvá, budovy Hlinkovej gardy a redakcie našich časopisov. Márny bol protest, nemal ho kto vypočuť, lebo ten, kto rozkaz podpísal, nezdržoval sa už v Bratislave. Jednoducho odišiel.“ Tamže.
35. „Čadca, dňa 16. marca. Hlinkova garda v Turzovke na Kysuciach zatarasila cestu, spojujúcu Slovensko s Moravou krížom krážom zoťatými smrekmi. Bolo to jediné opatrenie, ako mohli zadržať uprchlíkov, utekajúcich zo Slovenska. Medzi inými urpchlíkmi, utekajúcimi za hranice Slovenska, bol aj divízny generál Bedřich Homola, veliteľ VII. Zboru v Banskej Bystrici. V prepychovom aute unikal generál Homola cez Veľkú Bytču a Veľké Rovné, obchádzajúc Čadcu, so svojou ženou a šoférom. Keď prepychový voz prišiel pred krížom krážom pováľané stromy zastal a rýchle cúval spať za blízku zákrutu, kde generál Homola z auta nebadane vyskočil a skryl sa v lese tiahnúcom sa pozdĺž hradskej. Manželka generála Homolu aj so šoférom bola Hlinkovou gardou zadržaná a odvezená na oblastné veliteľstvo HG do Žiliny. Homola pri svojom úteku zanechal aute svoju generálsku čiapku, ktorá bola postriekaná krvou. “ Slovák , roč. XXI., č. 64 s. 1.
36. Tamže.
37. Hlinková dopravná garda, ref. 27, nepaginované.
38. Gardista, roč. I., zo 14. 3. 1940, s. 2. Tiež: Archív Ministerstva vnitra ČR (ďalej A MV) Praha, f. Operativní svazky (ďalej H) H 524/88.
39. STEHLÍK - LACH, ref. 23, s. 59.
40. „K rozhodujúcemu kroku nám poskytla príležitosť Praha. Po mnohých neúspešných pokusoch Čechov obmedziť postupne autonómiu Slovenska rozhodli sa českí politici 16. februára 1939 k priamemu útoku, ktorý sa uskutočnil 9. marca. Boli presvedčení o vhodnosti situácie, aby si veľkými koncesiami v prospech Berlína zabezpečili voľnú ruku pre útok na Slovensko. Zdá sa, že išlo o splnenie pokynov, ktoré udelil v Londýne Beneš pražským politikom. Keď Praha porušením ústavného zákona o autonómii Slovenska č. 299/1938 vojensky obsadila Slovensko, vyhlásila stanné právo, mnohé vedúce osobnosti dala zavrieť, zosadila autonómnu vládu a uskutočnila ďalšie kroky k tomu, aby opäť vládla a ovládla Slovensko, vznikla situácia, v ktorej bolo možné uskutočniť slovenskú samostatnosť bez zvýšeného ohrozenia Slovenska zvonku.“ ĎURČANSKÝ, ref. 16, s. 66.
41. Tak typickým príkladom sú mnohé diely dokumentárneho pokusu nazvaného Historie.cz., vysielaného Českou televíziou.
42. Tento príspevok vznikol aj vďaka konzultáciám s PhDr. Valeriánom Bystrickým, DrSc. dňa 23. 11. 2008, ktorému za ne týmto ďakujem.



Poslední aktualizace: 19.9.2010

NAVRCHOLU.cz